Hurá na Cyprus or môj prvý DreamTrip (vol. 2)

Martin mi písal, aby som sa stala členkou WorldVentures, dávno predtým, čo sme sa dali dokopy. Vraj rada cestujem. Dobre si to povšímal ❤ …ale ja som vždy hľadala dôvody prečo nie, pretože sa mi zdá (občas ešte stále), že cestovanie pomocou členstva v jednom z VIP amerických firiem, by mohlo mať pár háčikov.

Ale zatiaľ nejdem nikomu robiť reklamu. Iba vám poviem, dámy  a páni, že to bol naozaj Dream Trip. V stredu ráno som v kabáte a čižmách nasadala do Ryanaira a nevedela som sa dočkať štvrtku, kedy budem na Cypre pobehovať v tričku. Kabát aj čižmy pchám do kufra auta a s úsmevom vyťahujem koženku a tenisky! Goodbye, cold autumn weather!

Teším sa ako malá, že vypadnem zo studenej, zatiaľ ešte nie rozprávkovo a snehovo bielej krajiny, a budem sa prechádzať pomedzi palmy. Na hoteli nás víta milá pani recepčná. Vchádzam do izby a moje prvá slová sú „wauu, ty kokos.“ Zistenie, že máme balkón s výhľadom na vonkajší bazén a lehátka a bar a celú tú krásu, je super. V túto chvíľu sa zamýšľame nad tým, že kde je tá sľúbená izba s výhľadom na more. Našťastie sa potvrdil predpoklad, že more nevidíme len vďaka tme. Ráno som skoro padla na riť. Jedným slovom: Nádhera. Som tak vďačná, že v kraťasoch môžem vybehnúť na balkón a necítim chlad. Hovorím si niečo v štýle: „Pane díky za Martina a za to, že sme sa na toto dali.“ Ideme sa najesť a potom kráčame na pláž. V túto chvíľu sa nenechávam presvedčiť na kúpanie. Áno, je teplo, ale na more si v túto chvíľu netrúfam. Na obed máme určenú registráciu. Stretáme sa s našou hostkou. Dostávame náramky DreamTrips a až do večernej recepcie máme opäť voľno. Večer stretávame ostatných dreamtriperov a spoločne si dávame drink.

Nasledujúci deň navštevujeme Larnacu. Najbližšie mesto. Taxikár je milý, dokonca nám cestou zastane aj pri bankomate, aby sme mu mali čím zaplatiť 😀 vystupujeme v Larnaca Port a prezeráme si lode. Rozmýšľame, či sa dať zlákať na plavbu. A tak si hovoríme, že sme tu raz, že áno – a vraciame sa sme o hodinu. Zatiaľ si trochu poskáčem pomedzi palmy, poprechádzame sa po naozaj piesočnatej pláži a rozmýšľame, kde by sa dali kúpiť plavky, keďže tie naše veselo oddychujú v hotelovej skrini. O jedenástej sa vraciame na loď. Nemilá vec sa stala. Zisťujeme, že nejdeme si vyraziť na more tou peknou loďou, ktorou sme dúfali. Ale nevadí. Aj táto bola fajn. Len menej štýlová. Našli sme si miesta hneď vpredu. Za nami sedí mladý manželský pár s dvoma deťmi. Pýtam sa muža, či by nás odfotil. „Áno,“ odpovedá a o chvíľu sa rozprávam i s jeho ženou. Pokúšam sa zaujať aj ich malého syna, ale ten je natoľko hanblivý, že mi ani nepovie, ako sa volá.

Vyrážame. Mám trochu strach, ale zároveň si to užívam. Na lodi som naposledy bola poriadne dávno! Martin ma počas jazdy upozorňuje na pána za mnou, ktorý má oblečenú košeľu z novinovej látky. Otočím sa a pochválim mu ju. Od tejto chvíle jeho žena na mňa zazerá celú cestu a my sa aspoň máme na čom smiať. Zahanbené dieťa sa prestáva hanbiť, pribehne k Martinovi a chce sa s nim fotiť. Časom chodí aj za mnou. Začínam mať strach, aby sa v zlomku sekundy neprevrátilo do vody. Jeho zvedavosť vidieť potápačov a rybičky, je totiž silná.

Sú tu s nami Rusi a nejaké iné národnosti, ktoré si už nepamätám. Smädí ma, a tak si kupujeme plechovky Coca Coly. Hodina jazdy sa končí a my sa vraciame do prístavu. Martin si zvyká, že keď nie som smädná, tak som vraj opäť hladná! Tak sa ideme najesť. Dávame si bufet – zaplať a jedz koľko a čo chceš! Váhame či ešte ostať v meste, alebo sa vrátiť na hotel a ísť sa kúpať. Kráčame na autobusovú zastávku a zisťujeme, že autobus v smere Perivolia ide o pár minút. Tak teda čakáme.

Autobus mešká. V bode môjho zlomu – rozumej – pôjdeme domov až o dve hodiny, kedy mal ísť ďalší autobus, Martin hovorí: „aha.“ Pred nami zastala modrá dodávka, ktorá má na bočnom skle A4-ku s číslom 429. Tak predsa len tu jazdia spoje! Cool. Nasadáme to autobusu a kupujeme si lístok za 1,50€ na osobu.

Autobus nám zastal presne pred hotelom. Dávam Cypru veľké plus za to, ako to majú vymyslené. Zmyslíš si, že tu chceš zastať, tak tu ti šofér zastane. Aspoň my máme takú skúsenosť. Keď sme prišli na izbu, uvedomujeme si, že sme sa pomýlili a degustácia vín nie je o 16:00hod. ale o 17:00hod. Stále máme približne dve hodiny. Tak šup, šup. Plavky na seba a ide sa dole k vode. Ja sa opäť odmietam skamarátiť so studenou vodou v hotelovom bazéne, ale môj Martin je otužilý a skáče tam. Obdivujem ho. Zároveň ho kamerujem, čo sa mu nepáči a tak mi povie: „Máš sa ešte čo učiť, aby si bola dobrá novinárka.“ Nuž, vie čo ma odradí. Tak sa vraciam na posteľ a užívam si teplo. Jedinou nevýhodou je, že v tomto období sa aj tu stmieva o piatej. Čo z toho, že je ešte celkom teplo, keď to človek začne brať tak, že veď už je večer. Okolo pol piatej sa ideme prezliecť a prichádzame na degustáciu gréckych vín, kde sa opäť stretávame so všetkými dreamtripermi. O hodinu znovu, ale tentokrát na slávnostnej večeri.

Už ma chytá ten taký strach, že zajtra je čas ísť domov. Nechce sa nám. Komu by sa chcelo z tepla do zimy. V nedeľu vstávame pred siedmou, aby sme čo najskôr išli na raňajky, a potom na pláž. Sľúbila som Martinovi, že sa okúpeme v mori. A čuduj sa svet, v nedeľu bolo najteplejšie a to hneď takto skoro zrána. Okrem plaviek, uteráka a pár drobností sme si všetko pobalili. O dvanástej máme check out, tak dovtedy si chceme užiť more. Najskôr sa mi zdalo studené, ale po čase si zvykám. Martin ma učí prekonávať strach a ja idem ďaleko od brehu. Začneme sa naháňať vo vode a bláznime sa ako malé deti. Je to super pocit. Som tak šťastná, že to je takto.

Po príchode na hotel sa ešte trochu opaľujeme pri hotelovom bazéne a ja robím live video. Vraj ak tam bude štyrikrát áno, Martin ma stiahne do vody. Do tej studenej bazénovej. A boli tam štyri áno a ja som skončila vo vode. Ale zvládla som to 😀 rozhodli sme sa, že je čas trochu sa usušiť a ísť si po kufre na izbu. Našťastie nám umožnili nechať si veci na recepcii a ostať vonku dokedy chceme. Pred jednou hodinou sa len tak poberáme, že už je hádam aj čas ísť, aby sme stihli na letisku aj obed a trochu si oddýchli. Teta recepčná nám hovorí, že o 4 minúty ide autobus. Reálne to pre nás znamená napchanie všetkých vecí do kufrov a vybehnutie z hotela. V žabkách som na letisko ešte nešla. Teda už áno – v tento deň. Autobus sme stihli ltt. Nejako zázračne sme sa spamätali zdvihnúť ruku v momente ako išla okolo nás modrá dodávka. Prichádzame teda na letisko o tri hodiny skôr. To Martin nikdy nerobí – väčšinou má skúsenosti s last calls. Dávame si obed a po ňom kávu, z ktorej mi je v lietadle ťažko. Našťastie to ale počas cesty prešlo.  Asi nebol dobrý nápad dať si rybu a o pol hodinu ju zapiť espressom. Nevadí, učím sa.

V Aténach máme čas na prestup asi hodinu. Len čo sme tu vystúpili, cítim chlad. Alebo aspoň, je mi zima na moje nohy v žabkách. Po check in-e sa prezúvam do tenisiek a vyťahujem mikinu. Čaká nás dlhý let a vlastne, vrátime sa o dve hodiny späť. Hoci sme strašne unavení a čakáme kedy za chôdzi zaspíme, letíme na Heathrow predsa! Zo strategických dôvodov ako je napr. potreba ísť na wécko, sme si počas trojhodinového letu zrušili miesto pri okne. Pri vyhliadkovom lete ponad nočný Londýn  tento fakt ľutujeme. Našťastie sa ale slečna vedľa nás po chvíli podala dozadu, a tak sa i my môžeme kochať krásou vysvieteného London Eye či Big Benu. Po pristátí sa mi automaticky čas z 23:15 mení na 21:15. Cool, vôbec pred sebou nemáme nočnú štvorhodinovú cestu.

Trochu sme to nepremysleli s organizáciou po zmene letu a teda auto máme na Gatwicku, kam sa vraciame letiskovými autobusmi. Najprv ale poriadne vymrzneme na Heathrowe, potom si trochu pospíme v National Expresse a obom nám je od únavy zle. Povedala som si, že nebudem cestou spať – Martin musí šoférovať a nerád rozpráva, a tak ja musím kvávať nejaké bláboly, aby sa nám nechcelo spať. Ideme diaľnicou, ale všade niečo prerábajú a sú obmedzené rýchlosti, a tak namiesto 3:53am do S. reálne prichádzame o hodinu neskôr. Cyperský čas odkedy sme hore pre nás predstavuje dve hodky do plusu.

Nasledujúce ráno vstávame okolo desiatej, pretože pred treťou mi to letí z Leeds do Bratislavy. V túto chvíľu som sa nevedela dočkať, kedy budem doma. Alebo chvíle, kedy nebudem cestovať. Hoci to milujem, v tento moment som bola fakt unavená. Lúčenie je pre nás vždy ťažké a inak tomu nebolo ani teraz… 😦 Teším sa už na Vianoce a na všetky dobrodružstvá, ktoré nás čakajú. Ďakujem Bohu za Cyprus a za to, aké sny mi dal, a taktiež za Muža, ktorý ich má podobné a s ktorým si ich môžem postupne napĺňať ❤

P.S – Ak to niekto dočítal až sem, tak vám naozaj ďakujem 🙂 Pekný večer majte.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s

Create a website or blog at WordPress.com

Up ↑

%d bloggers like this: